Prvého pevného mosta cez Dunaj sa Bratislavčania dočkali až v roku 1878, presnejšie v tomto čase zriadili komisiu, ktorá dostala za úlohu všestranne, od projektu po úpravu nadväzujúcich ciest, zabezpečiť výstavbu mosta. Konkrétne riešenia magistrátu boli predložené ministrovi obchodu a dopravy Gabrielovi Barosovi, ktorý pochádzal z Trenčianskej stolice a požiadavkám týkajúcich sa Slovenska bol naklonený. Minister bez akýchkoľvek odkladov výstavbu mosta zadal švajčiarskemu inžinierovi Franzovi S. Cathrymu. Postavenie mosta, ktorý bol dlhý 480 metrov, umožnili prvé úpravy dunajského koryta realizované po roku 1870, kedy bol samotný Dunaj v týchto miestach široký 300 metrov. Most stál na šiestich kamenných pilieroch, tri z nich boli zasadené hlboko v rieke a tri v inundačnom území. Fyzicky išlo o dve samostatné konštrukcie. Most mal päť hlavných mostových polí zo železných traverz, na oboch koncoch po jednom nižšom poli s ľahšou železnou konštrukciou. Most mal tri oddelené dopravné časti: pre železničnú dopravu, pre cestnú dopravu a trať električky do Petržalky a do Viedne a pre chodcov.“

Dňa 1. januára 1891 bol most slávnostne odovzdaný do prevádzky za osobnej účasti Františka Jozefa I., ktorý súhlasil, aby niesol jeho meno. Od tohto roku po moste jazdili aj vlaky medzi Bratislavou a Petržalkou a ďalej do Hegyeshalomu, vo vtedajšom Uhorsku. Ďalšia koľajová trať na moste vznikla v roku 1914 pre potreby električkovej dopravy, vtedy dobre známej „Viedenskej električky“. Jej koľaje boli umiestnené na cestnej časti, keďže nedošlo k dohode so železnicami, a to aj napriek tomu, žeobidve trate mali rovnaký rozchod koľají. Po vzniku Československej republiky, v roku 1918 až do roku 1934, sa pôvodné pomenovanie mosta zmenilo na Dunajský most. Dňa 28. októbra 1934 dostal pomenovanie po generálovi M. R. Štefánikovi. V minulosti sa za používanie starého mosta vyberalo mýto slúžiace na financovanie nákladov na jeho údržbu. Preto na oboch koncoch mosta vybudovali mýtne domčeky a v rokoch 1939 až 1945 boli zároveň aj colnicami, keďže Petržalka bola začlenená do Nemeckej ríše. Keď sa dňa 3. apríla 1945 Nemci dozvedeli, že sa približujú vojská Červenej armády, rozhodli sa most vyhodiť do vzduchu, aby spomalili ich postup. Krátky čas sa potom používal len vojenský pontónový drevený most, ktorý stál oproti dnešnému hotelu Devín. Demontáže sa už nedočkal, nakoľko ho strhol prúd vody.

Dňa 6. augusta 1945 začalo 600 sovietskych vojakov a 450 nemeckých zajatcov opravovať vojnou zničený most. Oprava trvala len päť mesiacov, a keď po ňom skúšobne prešiel 50-tonový tank a nezrútil sa do Dunaja, premávku obnovili. Nahradené boli štyri zničené mostné polia cestného mosta nad riekou. Pôvodne išlo o provizórne riešenie, nakoniec však most vydržal oveľa dlhšie ako sa dpokladalo. Oficiálne bol sprejazdnený 3. februára 1946 a dostal meno Most Červenej armády. Most tvorili tri časti. Na západnej strane bola lávka pre peších pokrytá drevenými doskami. V strednej časti vydláždenej drevenými kockami premávali automobily a električky. Východná časť patrila železnici. V roku 1950 sa obnovila aj železničná doprava do Petržalky a Maďarska. Koniec električkovej dopravy do Petržalky bol zaznamenaný v roku 1961, keď uplynula plánovaná životnosť provizórneho mosta. Zastavenie električkovej dopravy malo byť len dočasné, ale ukázalo sa ako trvalé. Taktiež došlo k obmedzeniu cestnej premávky pre vozidlá ťažšie ako 12 ton. Až do roku 1972 zostal jediným bratislavským mostom spájajúcim dunajské brehy. Železničná doprava na jednokoľajovej trati železničnej časti mostu slúžila až do roku 1983, neskôr boli vlaky presmerované na Prístavný most. Pri rekonštrukcii mostu v roku 1984 bola odstránená železničná trať na mestskej a petržalskej časti, avšak na moste bola zachovaná kvôli pôvodne plánovanej rýchlodráhe. Pri rekonštrukcií sa na cestnej časti mostu vymenila pôvodná mostovka spolu s rokmi nevyužívanou električkovou traťou za betónovú mostovku a pôvodné mostné polia z roku 1890 na staromestskej a petržalskej strane sa vymenili za nové. To sa nakoniec stalo pre most osudným, keďže pod náporom hustej dopravy začal kvôli betónovej mostovke výrazne klesať. Po nežnej revolúcii v roku 1989 sa začal používať zľudovený názov Starý Most aj oficiálne.

Od 31. decembra 2008 bol uzavretý pre individuálnu dopravu a zostala zachovaná len premávka MHD. Od 15. mája 2010 sa pre kritický stav uzavrel aj pre MHD a rovnako aj pre chodcov a cyklistov. V tom istom roku začali rekonštrukčné práce, počas ktorých bola vykonaná sanácia mostných pilierov a odstránila sa betónová mostovka vážiaca 28 ton. V roku 2011 bola vzhľadom na odľahčenie mosta opätovne sprístupnená pešia časť pre chodcov a cyklistov. Koncom novembra 2013 sa začali práce na demontáži mosta, kvôli čomu bol 2. decembra 2013 uzatvorený pre všetku dopravu. Prebiehajúcu rekonštrukciu realizuje konzorcium Združenie MHD - STARÝ MOST na čele so spoločnosťou Eurovia SK. Dnes je Starý most už kompletne rozobraný a môžeme konštatovať, že je súčasťou dejín nášho hlavného mesta.